Prvé škúškové a prvé skúšky.

Prvý semester pretiekol rýchlo ako voda v studenovodskom potoku. Mali sme plno kníh, veľa poznámok a mali sme aj prekonané písomky, ktorých zvládnutie nám dávalo nádej, že keď sme dostali zápočet, tak dostaneme aj skúšku. Učili sme sa ako sme vedeli, mnohokrát spolu, na televíznej izbe, kde sa televízor nezapínal, ale rátali sa príklady z matematiky. Náš vedúci učiteľ skupinky bol „nerodinne založený“, a preto sa nám mal čas venovať. Mal svojho stáleho priateľa a logicky nemali deti. Tak nás prváčikov bral ako svoje deti. Keď videl aké veľké problémy máme práve s matematikou, tak nás navštevoval aj na našej televíznej izbe v internátoch. Čo to dovysvetľoval aj cez skúškové obdobie. Veľmi nám s matematikou pomohol. Práve preto sme si mysleli, že skúšku z matematiky u jeho šéfa dáme. Mýlili sme sa. Prvú skúšku z matematiky dali zo skupinky dvaja/traja. Starší spolužiaci nám vysvetlili, že slovo skúška je od slova skúsiť, a že si z vyhodenia nemáme nič robiť. Ešte máte 3 termíny, tak pohoda. Pohoda to bola až do momentu, keď sme absolvovali všetky skúšky a viac ako polovica skupiny s rovnakým výsledkom – neuspel. Vyhodili nás zo všetkých skúšok, nedali sme ani jeden predmet. To nás prekvapilo. Necítili sme sa dobre. Stále nás mátalo tých 14 prepadlíkov pred rokom a báli sme sa, že u nás to nebude lepšie.

Vďaka starším spolužiakom sme sa ale dozvedeli jedno zásadné pravidlo: Tvojou úlohou je na skúšky chodiť a pripravovať sa na predmety a úlohou učiteľov je, aby ťa vyhodili. Nikdy neopusť školu sám, nedovoľ, aby učiteľ bral plat zadarmo. Keď ťa na škole nechce, musí ťa vyhodiť sám. Inak to nepôjde. Tohto sme sa držali ako kliešť.

Zvýšili sme intenzitu svojej prípravy a hlavne matematike sme venovali aj 14-17 hodín denne, len učenie, jedenie a spanie. Boli sme dobrá partia a vedeli sme drieť. Postupne sme to dávali. Mali sme jednu zásadu, ak niekto nepohol s príkladom, tak ho mal povinnosť aspoň opísať. Tak sme postupne „zabookovali“ typovú zbierku príkladov z matematiky a naučili sme sa ich riešiť. Na druhý termín sme ešte niektorí vyleteli, ale dekanský termín bol skutočne výnimočný. Nakoniec sme do druhého semestra po najtvrdšom mesiaci môjho života boli zapísaní všetci. Niektorým chýbala jedna skúška, ale tú dali počas druhého semestra, alebo na začiatku druhého skúškového.

Naozaj sme sa neuveriteľne podporovali, aby sme to všetci dali. Nebolo to tak ale na všetkých odboroch. Môj spolužiak z Košíc zo slaboprúdu, ktorý sa k nám nehlásil, tiež vyletel zo všetkých predmetov. Nič divné, stalo sa to aj Tiborovi. Tibor samozrejme neuľahčil učiteľom ich úlohu a bojoval a úspešne dobojoval prvý semester aj školu. Náš najmúdrejší si po poslednej neúspešnej skúške na prvý termín pobalil kufre, zavolal mamku do Košíc a tá ho autíčkom stiahla z internátov a školy a nikdy viac sme ho nevideli. Dodnes si pamätám ako stál a plakal pri svojich veciach na vrátnici a čakal auto. Snažil som sa mu vysvetliť, že to sú len prvé skúšky, že ešte ich má na každý predmet niekoľko, ale neuspel som. Keď z auta vystúpila jeho zaplakaná mama a spolu potom spustili ako profesionálne plačky na pohrebe katolíckeho kňaza, tak som pochopil, že tu je moja prítomnosť zbytočná. Vysoká škola je aj o pokore. On bol stále vo svojom slaboprúde najlepší, bohužiaľ ale len v Košiciach na Železničnom učilišti. Nezniesol, že v Žiline už nie je najlepší. Byť najlepší na svojej ulici je dobrá vec, ale nikdy sa nesmieme zabudnúť porovnávať s mestom a svetom ( Urbi et Orbi 🙂 ). Pomôže nám to ostať pokornejším a vyrovnanejším.

Posledné skúšky sme dorábali tesne pred začiatkom druhého semestra. Častokrát sa skúšalo dlho do noci. Matematika aj do druhej ráno. Vrátnik zavrel školu a my sme na skúšku liezli cez otvorené okná WC na prvom poschodí (prízemie bolo zamrežované). Ešte dobre, že niektorí z nás boli skalolezci a spustili nám lano, ktoré uviazali za radiátor. Všetko sme ale zvládli. Prečo? No preto, že sme to chceli zvládnuť. Učiteľov sme presvedčili, že to chceme zvládnuť a tí nám nakoniec vychádzali v ústrety. Jediné z čoho neustúpili, bol rozsah vedomostí, ktoré sme na skúške museli mať. Iné ústupky, ktoré nenegovali túto základnú požiadavku nakoniec boli možné.

Prvý semester ma naučil, že všetko sa dá zvládnuť, ale nebude to ľahké. Zároveň mi tento semester dodal zdravé sebavedomie vo veciach ktoré som dokázal. Pochopil som výrok z Pyšnej princeznej:  Nad nikoho sa nepovyšuj a pred nikým sa neponižuj.“