Moja prvá – AKCIA TRAKCIA :-)

Žilina je veľmi osobité mesto. Ako som už písal, má dve centrá. Horné a dolné námestie. Zvláštnosťou Žiliny bolo aj to, že mala vedľa seba dve staničné budovy. Jedna staničná budova sa volala Nová Žilina a niekedy z nej jazdili vlaky do Rajeckých Teplíc a Rajca. Druhý komplex budov sa volal Žilina – Hlavná stanica a bola to dôležitá stanica na hlavnej železničnej trati Slovenska. Nakoľko sa cestujúcim z Rajeckej strely nechcelo prechádzať aj s batožinou na Hlavnú stanicu (čo sa im ani nečudujem) prekládkou trate priviedli koľaje z rajeckého smeru na Hlavnú stanicu. Problém bol v tom, že nové koľaje išli mimo staničnú budovu Nová Žilina. Žilina mala teda vlakovú stanicu s krčmou, čakárňou, kanceláriami pre železničiarov, verejným WC, ale bez vlakov. Túto budovu, ktorá zo dňa na deň ostala bez zmyslu, sme si my študenti trakcie vzali pod patronát. Zo všetkých síl sme sa snažili, aby nám v budove nechali staničnú reštauráciu. Náš socialistický záväzok sme ako prváčikovia prijali od starších spolužiakov trakcie, ktorí nás zasvätili do tajov a všetkých sviatostí Novej Žiliny na spoločnej akcii, ktorú celá škola, Žilina a Slovensko volalo AKCIA TRAKCIA. (Link na Novú Žilinu TU!)

AKCIA TRAKCIA sa konala v staničnej reštaurácii Novej Žiliny. Tam sme sa my prváčikovia zoznámili s pedagogickým zborom našich profilových katedier, ktorých sme ale denne videli až v piatom semestri. Totiž až na začiatku tretieho ročníka školy sme patrili pod svoju profilovú katedru (katedra elektrickej trakcie a energetiky, katedra teoretickej elektrotechniky). Prvé dva roky sme sa trápili na katedre fyziky, matematiky, marxizmu, koľajových vozidiel (nakreslete: zde není žádna závieska!), výpočtovej techniky. Okrem pedagogického zboru sme sa zoznámili aj so všetkými kolegami, ktorí študovali vo vyšších ročníkoch našej katedry elektrickej trakcie. Práve piatakom sme potom slávnostne sľúbili, že svoj záväzok udržať stanicu Nová Žilina berieme a prijímame, aj všetky tajnosti a sviatosti tohto miesta. Tak prisahám.

Od tohto momentu sa všetky naše trakčácke akcie konali zásadne v reštaurácii Nová Žilina, ale samozrejme nielen tam. Organizovať ale niečo veľké mimo budovu Novej Žiliny bolo hriechom a my sme sa za celú dobu štúdia tohto hriechu nedopustili. Keď sme končili školu, tak sme uvedené zasvätenie odovzdali našim prvákom a verili sme, že Nová Žilina a AKCIA TRAKCIA sa zachová navždy. Viac o tom, čo sa skrývalo za našimi stretnutiami v Novej Žiline, som písal v úvodníku nášho firemného časopisu v auguste 1995. Ak Vás to zaujalo  link TU!

V Novej Žiline sme najradšej hrávali hru „sedí žaba na prameni“ . Vybrali sme si slnečný deň, keď bude v krčme aj mnoho iných hostí. Potom sme sa s krčmárom dohodli, že kým on čapuje a my zvládame piť, tak čapujem len pre nás. Ak nás dorazilo 20 ks, a to dorazilo, tak všetci ostatní aj hodinku nedostali pivo. Rozčuľovali sa, kričali, žobrali, nadávali nám, ale nič nepomohlo. Proste my sme si užívali a oni sušili huby. Ale nedalo sa inak. Sedela žaba na prameni. V túto chvíľku krčmár naštartoval staré repráky a z kotúčového magnetofónu nám púšťal hlásenia o príchodoch a odchodoch vlakov na Rajec. Všetci sme si spomínali na čas, keď ešte mala budova stanice svoj jasný zmysel.

Keď sme sa po piatich rokoch od skončenia štúdia prvýkrát stretli v Žiline na stretávke, tak sme samozrejme zamierili na pivo do staničnej reštaurácie Nová Žilina. Na naše veľké prekvapenie budova vyzerala veľmi zle. Tam, kde niekedy bola imitácia koľajníc, už boli uložené len palety so stavebným materiálom. Železnice ako nadbytočný majetok budovu predali a nový majiteľ si ju oplotil veľmi škaredým plotom a využíval ako predajňu stavebného materiálu a kancelárie. Spolu s Capkom sme si aj poplakali. Dnes sa už slávnostne neodovzdáva to staré tajomstvo Novej Žiliny novým prváčikom a s nami zmizli aj všetky sviatosti tohto miesta. Aj takýto smutný býva porevolučný život.