Som v Žiline, teší sa „celá rodina“ .

Moje prijatie na VŠDS v Žiline ma skutočne veľmi potešilo. Samá výhoda. Najviac som sa tešil, že nemusím na vojnu. Základná vojenská služba po skončení strednej školy bola nočnou morou všetkých chlapcov. Dva roky bojov proti potencionálnemu nepriateľovi. Pravidelné jedávanie lyžicou, pravidelný styk s mužmi… to nebolo to, na čo by som sa tešil. Teraz to nebolo a 5 rokov nebude. Tento fakt vo mne vyvolával skutočne veľmi veľkú radosť.

Ďalšou skutočnosťou, ktorá ma veľmi potešila bolo to, že nemusím vstávať o 4:30 ráno, aby som pred 6:00 stihol pichnúť pichačku v DEPE a začať svoju rannú smenu. Vstával som o 4:00-4:30 celú strednú školu a stále hovorím, že na to sa nedá zvyknúť. 

V neposlednom rade som sa tešil na študentský život. Na internáte žiadny vychovávateľ (na rozdiel od strednej školy). V Žiline na VŠDS bola aj fakulta ekonomiky dopravy (teda samé dievčatá), naozaj som sa na všetko nové, čo v Žiline zažijem, veľmi tešil. Potešenie som cítil aj z toho, že moji spolužiaci pochádzali z Plzne, Ašu, Brna, Ostravy, Bratislavy, SNV, Trnavy, Košíc… z naj. miest v ČSSR a veril som, že ma obohatia o svoje skúsenosti ako oni vidia život a tieto nové pohľady mi pomôžu nevidieť svet len z pohľadu DEPA v Prešove. S nimi ľahšie splním svoje poslanie a spustím tie generálky v Prešove. Samozrejme som predpokladal, že aj oni budú po škole pracovať v konštrukcii, výrobe alebo opravách mašiniek, a teda mi moji spolužiaci pomôžu, ak by som pomoc potreboval.

Tešil som sa aj vtedy keď mi otec oznámil, že budem mesačne dostávať 500,- Kčs. Mesačné vreckové! Keď som si spočítal všetky náklady na mesačný život (internát, obedy a večere v jedálni, cestovné, drogéria, najnutnejšie oblečenie), tak to vyšlo na 370,- Kčs. Bol som v pluse. Bude aj na pivo, aj na výlety. Zo svojho prvého rodičovského vreckového som sa skutočne veľmi tešil. Suma 500,- Kčs bola podstatne vyššia ako 35,- Kčs, ktoré som dostával ako vreckové od DEPA počas strednej školy. Uvedené vreckové mi umožnilo žiť v Žiline bez stresu  a sústrediť sa na štúdium bez rozptyľovania. Táto skutočnosť ma veľmi potešila, nakoľko som mal spolužiakov a spolužiačky, ktorí dostávali len 350,- Kčs, a teda v rozpočte nemali peniažky ani na raňajky. Chlapci aj dievčatá to riešili tým, že si cez obed pozbierali chlieb, ktorý bol „na voľno“ v košoch. Z domu si doniesli konzervy (ak rodičia mali), alebo len marmeládu a každé raňajky jedli tvrdý včerajší chlieb a marmeládu (ak chceli „mäso“, tak si dali na chlieb horčicu). Tešil som sa, že vďaka svojim rodičom nepatrím do tejto skupiny, ktorá bola početná aj u nás na trakcii.

Posledným zdrojom potešenia bolo aj to, že po skončení brigády v Žiline sme ostali bývať v internáte. Škola nám organizovala doplňujúce stretnutia. Volali ich „nalievacie prednášky“ . Boli to semináre pre nás absolventov stredných učilíšť a stredných priemyselných škôl. Trvali až do začiatku semestra t.j. 14 dní. Aj tieto „dobrovoľné konferencie“ nám dali mnoho. Učivo cez semester bolo totiž nastavené na gymnáziá, a to už od prvého stretnutia. Ak by dané „nalievačky“ škola neorganizovala, tak by som na prvých hodinách ani nevedel o čom súdruh docent či profesor hovorí. Naozaj ma potešilo, že sa všetci usilovali nám čo najviac pomôcť, aby sme látke rozumeli. Od nás sa očakávalo len to, že si požičiame v knižnici skriptá a sadneme si na riť a budeme sa usilovne učiť od prvého dňa. Záujem našich učiteľov ma naozaj tiež veľmi potešil.

Ale tešila sa celá rodina. V Prešove sa z môjho odchodu najviac tešila mama. Už počas strednej školy som mamu sklamal. Nechcel som bývať na stredoškolských internátoch. Doma som nikdy nemal izbu a počas strednej školy ani posteľ. Mal som len matrace hodené v rohu spálne na prespanie (ak by sa mi nepáčilo, mal som si vybaviť internáty v Košiciach). Ja som ale ani viac nepotreboval. Svoj čas som trávil v pivnici pri opravách bicyklov a hudbe zo sonetu duo. Otec túto situáciu riešil počas mojej strednej školy a zatekanie strechy na našej chate za Demjatou využil na postavenie dreveného poschodia podľa môjho nákresu. To bol môj prvý projekt. Je pravdou, že som každú dosku držal v ruke minimálne 3x, ale chata stojí dodnes. Na chate už pomáhal aj manžel mojej milovanej sestry Evy (vtedy ešte v pozícii frajera) a dodnes ma teší ako dobre vymyslel skrinky pod oknami a aj ich zhotovil spolu s Evou. Naša nadstavba bola taká rodinná záležitosť (okrem Jitky, tá tam bola vždy nasilu, nakoľko v lese boli muchy, ovady, komáre…). Chata mi potom umožnila v piatok (ak sme nemali inú akciu) ísť vlakom rovno do Demjaty a sobotu, nedeľu stráviť s otcom (niekedy aj mamou) v lese pri ohníku opekaním mäsa a pečením v pahrebe. Otec prichádzal na aute v sobotu ráno do vykúrenej chaty, vyhriatej a pripravenej. To sa mu veľmi páčilo. Za prácu, ktorú som na chate odviedol mi potom Otec kúpil v Košickom tuzexe kazetový prehrávať JVC, ktorý bol špičkový a veľmi drahý. Magnetofón som po prvom roku VŠDS predal a doložil som peniažky, ktoré som našetril a zakúpil som si Hifi vežu Sharp, ktorú mám v pivnici dodnes. Samozrejme je funkčná. Aj keď moje výlety na chalúpku boli vždy spojené s nejakou prácou, rád si na tieto chvíľky spomínam. Môj priestor bola chata, doma som priestor nemal. Mamke len moja prítomnosť v byte na Októbrovej liezla na nervy a môjmu odchodu do Žiliny sa veľmi potešila.

Tešila sa aj moja sestra Jitka, ktorá po príchode z Bratislavy rozbiehala svoj život na východe a mala celú mamu len pre seba a svoje problémy. Tešila sa aj Eva, ktorá dala vale Prešovu aj Košiciam a spolu s manželom začali nový život ako lekári v nemocnici vo Svidníku (1981) a po dvoch rokoch v Stropkove. V roku 1983 všetci tak nejak začínali a mali svojich starostí dosť. Neriešiť za najmladšieho brata žiadny jeho průser bolo pre všetkých potešením. Všetci mi želali, aby som sa mal na škole čo najlepšie a aby uvedená ľahkosť žitia trvala aspoň tých predpokladaných 5 rokov.

Jediný, ktorý sa netešil, bol môj Ocko. Otec ma aj často navštevoval v Žiline počas prvého ročníka, a to minimálne raz za mesiac, keď mi priniesol vreckové. Videl som na Ockovi, že mu chýbam. Chýbal som mu na chate, kde už nemal kto v piatok zakúriť. Chýbal mu parťák na pivo aj výlety. Ocko ale chápal, že musím byť v Žiline a učiť sa. Učivo z matematiky, algebry a fyziky bolo ťažké a prvé dva roky som skutočne veľmi drel, aby som sa na škole udržal. Otec to vedel. Pri mne bol veselý, srandista ako vždy. Tešil sa z každého môjho úspechu. Viem ale, že pri ceste domov si vo vlaku aj poplakal. Aj táto skutočnosť mi dávala silu bojovať, udržať sa na škole a nesklamať svojho otca. Mamka za mnou v Žiline nebola ani raz, nikdy. Na to, že sa narodila 36 km od mesta môjho štúdia a do Žiliny chodili bežne s dedkom (na voze predávať hydinu na trhoch) ma to aj trošku prekvapilo. Nedalo sa to ale zmeniť, svoj celý čas venovala mojej sestre Jitke a potom jej rodine. Mamka prišla až na slávnostné odovzdávanie môjho diplomu. Aj o tom je život.